Drahý, chcem byť tvojou,
ja sa bojím, že sa nevráti,
chvíľa našej lásky..
Spomienky na detstvo
Dnes som si pripomenula svoje detstvo. Šli sme na šialenú Kesu, kde som v detstve trávila u babky svoje letá. Mladé letá a zrazu to všetko ku mne prichádzalo. Ako sme spotení bo babkinom vývare sadli na starú dedovu motorku značky Java20, ja som sedela vpredu, sledovala tachometer, zatiaľ čo počas jazdy tou poľnou cestou do mňa vrážal holý pupok môjho skvelého strýka. A tá jedna zákruta bez zábradlia nad mŕtvym ramenom rieky Nitry a to ako som mala vždy slzy v očiach, keď ujo pridal plyn alebo prudko zabrzdil. A tá štrkáreň sa skoro vôbec nezmenila, voda stále takisto smrdí a je o trošku špinavejšia ako zvykla byť. A to ako som tam robila kotrmelce vo vode a ako som sa raz skoro utopila, keď sme s bratrancom súperili, že kto vyloví krajšie kamene, ktoré sme potom vždy uchovávali v plastovej miske od zmrzliny potopené pod vodou, pretože mokré boli vždy krajšie. A ten báger už zmizol. Tie reťaze, čo z neho viedli, boli záchrana v núdzi a aj naháňali strach. A ako sme sa mátali vo vode a nahlas kričali že “Džeremí nohú”, lebo Jeremy bol nejaká slávna postava vo vtedajšej telenovele, a už vtedy sme si z toho robili srandu, a tak sa Džeremy stal imarignárnou rybou, čo nám žrala končatiny. A potom, vždy ako sme sa vrátili k babke, tak nás privítal Taro /babka mala a má vždy psa, ktorý sa volá Taro/ a vôňa varenej kukurice alebo kakaového koláča. A najedli sme sa tak, ako sa dá najesť len u babky a nikde inde. A potom sme hrali na uličke badminton a nezabránilo nám v hre ani to, že slnko už dávno zapadlo, veď lampy o 10 vždy začnú svietiť.. A to ako sme potom vypili hektolitre pigi čaju, ktorý babka dochutí vždy rovnako a vždy najlepšie na svete. A potom nasledoval žolík o cukríky a keď sme boli trošku starší, tak aj o prachy. Ale iba o päťkorunáčky z podivnej šporkasy. A ako sme vtedy boli na ryby a strýko potom tie slnečnice griloval vonku na grile. A to ako dedko hrával na harmonike a family frost a lokše a naše kukuričné pištole z dreva a skysnuté melóny a ako sme si vždy robili dreň z fanty a naše denníky a lampa, čo vyzerá jak cecok a všetky tie letá u babky, sa mi dnes zmestili do pár spomienok..
2 alebo ani jeden?
Žije vo dvoch mestách.
Dva životy
a v nej je milión malých psyché,
a nevie kam,
nevie čo,
lebo nevie, či má ešte niekoho.
__________________________
Chce sa túlať,
ale nemá aké číslo vytočiť,
ani v jednom meste,
a tak oči vyplakané si ide vyočiť.
__________________________
Je samotárom vo dvoch mestách,
a tak premýšľa,
či
má životy dva
alebo
ani jeden.
Prečo odchádzam z filozofie?
Lebo je veľa dôvodov.
Najväčší je asi ten, že do toho sveta nepatrím. Rada sa rozprávam o živote a hľadám pravdy a tak ďalej, ale odbor, ktorý som sa pred rokom rozhodla študovať ma vôbec neuspokojuje a ja nemienim ďalej byť niekde, kde nepatrím, a tak odchádzam a nechávam tie analytické výmysly pre tých, čo sú pre to stvorení.
Ten svet ma odpudzuje. Tí ľudia tam sú vystrelení do vesmíru. Niežeby som ja nebola, ale tak treba zostať nohami na zemi a vidieť ten svet z pohľadu človeka a nie z oblaku, kde si budem dumať, či Boh je alebo nie.
A navyše, ak by som chcela zapadnúť medzi nich, tak by som musela začať nosiť konopné handry, batikované tričká, musela by som sa prestať sprchovať a žiletka? Načo! Aby som kompletne výzorovo naplnila profil filozofa, tak by som si musela nechať narásť bradu /čo neviem, či je fyziologicky možné/ a musela by som si pred zrkadlom nacvičiť zahmlený pohľad. Je to grc a navyše je to póza a smrad. Nezabúdajme na smrad, tak ako oni zabúdajú na deodorant.
A profesori?
Jeden lepší ako druhý. Jeden je impotent, zrejme. A ak nie, tak by najlepšie vyzeral v kostýme párku v rohlíku. A jeho prednášky? Nestoja za nič. A ďalší? Ten sa ti nepozrie do očí, lebo logika je zrejme uchovaná niekde pod povrchom zemským, a tak sa pozerá dole dole dole a hanbí sa. A ďalšiemu nejde o to, aký obsah má tvoja práca, ale o to, že či máš správne medzery v texte.. A takých tam je veľa.
A zvyšok dopíšem neskôr..
A pomáha jej plakať. Taká sranda. Plač má v dennom režime, taký ten liečivý. Že čáv zlé, sa to odplaví slzami a spraví sa miesto pre dobré. Šak ľudský organizmus je tvorený hlavne z tekutín. Musím ešte veľa plakať, aby som vyplakala všetko čo chcem. Sranda, tento život. / Príbeh o tom, ako sa sny Romany Kováčovej dostali do reality.
Lebo sedíme na strome a plačeme. Strom je život a my plačeme nad životom. A tak.
A tak to tečie, ako život.
A som rada. Som šťastná, že prišlo k hraničnému momentu a ja sa zmôžem len na plač, lebo to tak momentálne cítim a viem, že tak to má ísť.
Ako prišla dnes na mňa existenciálna chvíľka
Momentálne nemám chuť čítať knihy, hlavne nie tie filozofické a byť múdra a súcno a hento a tamto. Momentálne sa len uchyľujem k pár významným riadkom, čo nám zanechali traja z nich, tých existenciálnych, a vidím v nich seba a svoje momentálne pravdy.
_____________________________________________________________________
Nech sa páči: Albert Camus, Jean Paul Sartre, Karl Jaspers a ich vybrané citáty, ktoré som si na dnes prisvojila
Takže Albert Camus:
“Nic na světě nemá takovou cenu, abychom se kvůli tomu museli vzdát toho, co milujeme.”
“Všichni lidé nacházejí v životě něco příjemného. A to jim pomáhá dál žít. Právě k tomu se uchylují, když jsou u konce svých sil.”
“Nebýt milován, to je smůla, ale nemilovat, to je neštěstí.”
“Abychom světu porozuměli, musíme se od něj občas odvrátit. Abychom byli prospěšnější lidem, je třeba si je chvilku držet od těla.”
“Své zásady by si člověk měl šetřit pro velké příležitosti.”
“Lidé mají dvojí tvář: nemohou milovat bez toho, aby přitom nemilovali sami sebe.” / because of a Golden Mean.
V hĺbke zimy som konečne pochopil, že vo mne spočíva nepremožiteľné leto.
“Rozum korumpuje srdce.”
“Pravé štěstí spočívá v radostech z vlastní povahy.”
“Štěstí a absurdno jsou děti stejné země.”
“Každá překážka umožní urazit další kus cesty.”
“Intelektuál je někdo, jehož mysl se má na pozoru.” - ňehehe
“Ženy se stanou zcela rovnoprávnými, až se smíří s tím, že budou mít pleš, a uznají, že je to nesmírně důstojné.” / a bol aj vtipný!
“Vše, co není v lásce posvátný ceremoniál, je zvrhlá orgie těla a ducha.”
“Nejhojněji obdaruje budoucnost ten, kdo všechno dává přítomnosti.”
________________________________________________________
A teraz Jean Paul Sartre:
“Potřebuji druhého, abych plně chápal všechny struktury svého bytí.”
“Zatímco ústa mluví a nic neříkají, oči se dorozumějí beze slov.”
“Jenom to ztrácíme, čeho se sami vzdáváme.”
“Lidský život začíná na rubu zoufalství.”
“Jsem ochoten být zlý, abych se mohl stát dobrým.”
“Život má smysl, jestliže mu ho člověk chce dát.”
“Chci být člověkem, který se mi nehnusí.”
“Lidé už objevili vše mimo to, jak mají žít.”
“Zemřít není všechno. Je třeba zemřít včas.”
“Člověk není nic jiného než to, čím se udělá.”
________________________________________________________
A Karl Jaspers:
“Pád z výšky istôt, ktoré boli aj tak klamné, stáva sa schopnosťou vznášať sa - to, čo sa zdalo priepasťou, stáva sa priestorom slobody a zdanlivá ničotasa premieňa na to, z čoho sa nám prihovára autentické bytie.”
“Smrteľní sme tam, kde nemilujeme; nesmrteľní, kde milujeme.” - Golden Mean
“Budúcnosť ako priestor pre možnosti je priestorom pre našu slobodu.”
“Človek je vždycky a principiálne oveľa viac, než o sebe dokáže vedieť.”
